Digital Age

Rutina bežného dňa: prídem domov z práce okolo siedmej hodiny večer. Môj priateľ je už, samozrejme, doma, pretože on končí v práci skôr ako ja. Dáme si rýchlu pusu na privítanie, objímeme sa a začneme sa zhovárať o tom, ako sme prežili deň jeden bez druhého. Zatiaľ čo ja sa prezliekam z pracovného oblečenia do niečoho pohodlnejšieho, on mi zohrieva večeru a počas toho mi neustále rozpráva zážitky z práce. Ja, medzitým, zájdem ešte na toaletu, umyjem si ruky, urobím rýchly poriadok v rozhádzaných kusoch oblečenia – pričom ho celý čas vnímam –  a usadím sa za náš prťavý kuchynský stôl.

Večeriame. Priateľ každý deň čaká s jedlom na mňa, aby sme sa navečerali spolu a venovali sa jeden druhému. Priznám sa, že túto chvíľku mám z celého dňa najradšej, pretože naozaj mám pocit, že sa navzájom počúvame. Sedíme oproti sebe, hľadíme si do očí, vidíme, ako sa ten druhý tvári, či prežil úspešný deň, alebo menej úspešný; a podľa toho sa spolu zasmejeme alebo si ponadávame. Keď dojeme zvyšky večere, presunieme sa spoločne na gauč k zapnutému televízoru.

A vzápätí to príde...  Priateľ si spomenie, že si zabudol skontrolovať internet banking a vraj musí neodkladne zapnúť počítač. Ja si vravím, okej, veď si pozri, keď to potrebuješ. Už po malej chvíľke sa ale ukáže, že okrem internet bankingu si potrebuje skontrolovať ešte aj gmail, facebook, pracovné mejly, youtube a ktoviečo ďalšie. Ja sa začnem bez jeho pozornosti veľmi rýchlo nudiť, a prvé, čo mi skĺzne na um, je to, že aj ja si zapnem svoj vlastný počítač. Urobím teda tak. Skontrolujem si facebook, mejly, kliknem na nejaký zaujímavý článok...  ani neviem ako a začítam sa... kliknem na ďalší link, ktorý ma zaujme a takto sa to niekoľkokrát zopakuje. Do toho mi ešte začnú písať ľudia na chate, ktorým sa medzičasom snažím priebežne odpisovať a samotné surfovanie po internete sa takýmto spôsobom natiahne minimálne na dve hoďky.

Po vyše dvoch hodinách sa jeden z nás preberie (buď on alebo ja – závisí od situácie) a prehlási, že ide do sprchy a už by bolo načase, aby sme sa šli uložiť a pozrieť si nejaký spoločný program v telke. Haha. Samozrejme, existuje veľmi malá pravdepodobnosť, že sa v slovenskej telke nájde nejaký program, ktorý by sa dal pozerať a preto ju väčšinou máme zapnutú iba ako „podmaz“. Pýtate sa, prečo si vlastne nepustíme nejaký dobrý film? Áno, aj nad tým často večer uvažujeme, ale vzhľadom k tomu, že si na film spomenieme príliš neskoro, tak túto možnosť väčšinou v danej chvíli úplne zavrhneme a presunieme ju na iný deň – „keď budeme mať čas“.

A práve preto častokrát skončíme pri pozeraní bezduchých tv programov, ktoré nás veľmi rýchlo unudia, čo nás podnieti k tomu, aby sme opäť siahli po našich obľúbených kratochvíľach  - po chatovaní na sociálnych sieťach. Tentokrát si však už nemusíme zapínať „celý“ počítač, stačí nám, ak schytíme do ruky náš obľúbený  „chytrý telefón“ a pomocou pár dotykov sme tam, kde sme pred minútou chceli byť. A tak namiesto večera, plného „použijem básnické slovo – túlenia sa“, prežijeme večer v spoločnosti tých debilných, sprostých, idiotských smartfónov. Informačno-komunikačné technológie nám síce uľahčili komunikáciu na diaľku, zato ale poriadne skomplikovali vzťahy s ľuďmi, s ktorými reálne žijeme.  Peace.