Priznanie ženy

Mám vzťah už sedem rokov. SEDEM ROKOV! S mojím partnerom sa veľmi milujeme a robíme všetko preto, aby sme boli obaja vo vzťahu šťastní. Ale aj napriek tomu, aj napriek tomu sa v mojom živote vyskytol už tretí chlap, s ktorým som, počas aktuálneho vzťahu, zažila určité „chemické spojenie“. Poviem to jednoduchšie – proste sa mi ten muž zapáčil.

Musím zdôrazniť, že nikdy nešlo len o hocijakého okoloidúceho, čo vyzerá na pohľad trošku lepšie a obyčajne sa za ním na ulici otáča hromada dievčat. Väčšinou to bol človek z blízkeho okolia, ktorého som stretávala denne, v bežnom živote – napríklad kolega z práce, spolubývajúci alebo dokonca najlepší kamarát môjho muža. Každý z týchto chalanov vynikal inými špecifickými vlastnosťami, pochádzal z iného prostredia a aj výzorovo sa jeden od druhého výrazne líšil. Spoločnú mali iba jednu črtu a to takú, že ma dokázali zaujať svojou osobnosťou. A zaujali ma natoľko, až som si začala uvedomovať, že sa so mnou niečo deje... že sa správam inak ako zvyčajne...

Čo sa to vlastne, dopekla, so mnou dialo? Dobrá otázka: myslím, že išlo o hormóny, ktoré ma zblbi a spôsobili, že som:  a) čoraz častejšie začala vyhľadávať prítomnosť konkrétneho človeka, b) písala som mu akosi prehnane často na sociálnej sieti a za c) celkovo som na neho bola milšia (omnoho milšia ako na ostatných ľudí v mojom okolí). Slovo milšia sa u mňa prejavuje v podobe úsmevov a komplimentov. Keď som si uvedomila, že moje správanie prekračuje hranice určitých morálnych zásad (teda mojich vlastných), povedala som si Stop! Brzdi! Uvedom sa...

Na celej tej situácii bola najvtipnejšia skutočnosť, že v dvoch tretinách z celkovo troch prípadov som mala pocit, že chémia nefunguje iba z mojej strany, ale je vzájomná. Prejavovalo sa to takým spôsobom, že ten druhý človek začal rovnako vyhľadávať moju spoločnosť a ono je to vlastne na zainteresovanej osobe aj trošku vidieť. Vidia to aj ostatní ľudia okolo vás – nemyslite si, že nie. Jeden z troch spomínaných chalanov, mi svoju náklonnosť voči mne dokonca potvrdil. Slovne.

Musím povedať, že chlapci ma zaujali z určitého dôvodu. Každý z nich bol iný, každý disponoval inými charakterovými črtami, ale celý ten prebiehajúci „crush“ mal zakaždým rovnaký spád. Najskôr prejav určitých sympatií, potom nasledovalo vyhľadávanie vzájomnej spoločnosti, čoraz častejšie myšlienky na konkrétnu osobu, následne uvedomenie si svojho stavu, frustrácia, obliatie studenou vodou, tri facky od seba a útlm. Nikdy moje konanie nezašlo ďalej ako po „vyhľadávanie vzájomnej spoločnosti“, zakaždým som sa totiž včas zastavila a zamyslela som sa nad sebou. Položila som si otázku: čo vlastne chcem? Niečo mi, vari, vo vzťahu chýba? Mám predsa priateľa, s ktorým sa ľúbime a budujeme spoločný život už dlho. Tak čo sa teda deje?

Pravdou je, že áno, čosi mi chýbalo. Nikdy totiž nemáte vo vzťahu čistých sto percent. Nikdy totiž dvaja ľudia nemôžu byť stopercentne kompatibilní. Ak sa takí nájdu, chcem ich vidieť... Preto sa často stáva, že ak náhodou na niekom inom nájdeme istú vlastnosť, ktorá nám na súčasnom partnerovi momentálne chýba, sme nadšení... sme nadšení a očarení a poblúznení... A máme sklony vykonať nejakú hlúposť. Popritom si však neuvedomujeme, koľko toho dostávame od aktuálneho partnera. A, verte mi - ono toho nie je málo...

Mám vzťah už siedmy rok... SIEDMY ROK. Stojí to síce námahu – niekedy obrovskú, ale v konečnom dôsledku mi dochádza, že mám neuveriteľné šťastie. To, čo jeden k druhému cítime, je úplne iná úroveň lásky ako nejaké hormonálne poblúznenie na základe chemickej príťažlivosti k prakticky neznámej osobe. Jediná vec, ktorá ma na celej situácii najviac znepokojuje je fakt, že momentálne prežívam už svoj tretí „crush“ v siedmom roku trvalého vzťahu. TRETÍ. A to sama seba považujem za náročného človeka.

(P. S.: Mám obavy z toho, koľko takých crushov v budúcnosti ešte zažijem.)